Čo to je sviatosť pokánia a zmierenia? Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium nám hovorí: „Tí, čo pristupujú k sviatosti pokánia, dostávajú od Božieho milosrdenstva odpustenie urážky spôsobenej Bohu a zároveň sa zmierujú s Cirkvou, ktorú hriechom ranili a ktorá sa láskou, príkladom a modlitbami pričiňuje o ich obrátenie.“ My ľudovo túto sviatosť voláme svätá spoveď. Cirkevný príkaz nám hovorí: „Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltárnu sviatosť.“ Áno, mnohí veriaci v našej farnosti prichádzajú aspoň raz v roku k sviatosti zmierenia, no je zaujímavé, že väčšinou u tých, ktorí prichádzajú raz do roka je to skôr pred Vianocami, ako vo veľkonočnom čase. Pritom Kódex kanonického práva v kán. 920 hovorí: „§ 1. Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu. § 2. Toto prikázanie sa musí splniť vo veľkonočnom období, ak sa z oprávneného dôvodu nesplní v priebehu roka v inom čase.“ Teda i naša prax „ročnej sv.spovede“ by sa mala zamerať na veľkonočné obdobie (pokiaľ ozaj nemáme vážny dôvod splniť to ináč). Vo sviatosti zmierenia dostávame teda od Pána Boha odpustenie našich hriechov a zmierujeme sa s Cirkvou. Áno, jedine Boh odpúšťa hriechy. Ježiš – Boží Syn, túto božskú moc na zemi aj vykonáva, ba viac, na základe svojej božskej autority udeľuje túto moc aj ľuďom. Túto moc dáva apoštolom a zároveň im udeľuje aj moc zmierovať hriešnikov s Cirkvou. Petrovi povedal (a to platí celému kolégiu apoštolov): „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). Slová „zväzovať“ a „rozväzovať“ znamenajú: koho vylúčite zo svojho spoločenstva, bude vylúčený aj zo spoločenstva s Bohom; koho znovu prijmete do svojho spoločenstva, aj Boh ho prijme do spoločenstva so sebou. Zmierenie s Cirkvou je neoddeliteľné od zmierenia s Bohom. Sviatosť zmierenia obsahuje na jednej strane úkony človeka, ktorý sa obracia pod vplyvom Ducha Svätého: ľútosť, vyznanie hriechov a zadosťučinenie; na druhej strane pôsobenie Boha službou Cirkvi, ktorá prostredníctvom biskupa a jeho kňazov udeľuje v mene Ježiša Krista odpustenie hriechov a určuje spôsob zadosťučinenia, modlí sa tiež za hriešnika a koná s ním pokánie. Pozrime sa teraz na tie úkony kajúcnika, teda čo musí kajúcnik splniť, aby svätá spoveď bola platná a dobrá. Medzi úkonmi kajúcnika je na prvom mieste ľútosť. Je to „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“. Dogmaticky rozoznávame ľútosť dokonalú (pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko) a ľútosť nedokonalú (rodí sa z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi). Vyznanie hriechov kňazovi tvorí podstatnú časť sviatostného pokánia. Vyznanie hriechov nás aj z čisto ľudského hľadiska oslobodzuje a uľahčuje nám zmieriť sa s inými. Vyznaním sa človek postaví zoči-voči hriechom, ktorými sa previnil; berie za ne zodpovednosť a tým sa otvára Bohu a spoločenstvu Cirkvi, aby si tak umožnil novú budúcnosť. Kódex kánonického práva v kán. 988 hovorí: „§ 1. Veriaci je povinný vyspovedať sa podľa druhu a počtu zo všetkých ťažkých hriechov spáchaných po krste a mocou Cirkvi ešte priamo neodpustených a ani v individuálnej spovedi ešte nevyznaných, ktorých si je vedomý po starostlivom spytovaní svedomia. § 2. Veriacim sa odporúča, aby sa spovedali aj zo všedných hriechov.“ Mnohé hriechy spôsobujú škodu blížnemu. Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda napravila. Vyžaduje to už sama spravodlivosť. Hriech však okrem toho zraňuje a oslabuje samého hriešnika, ako aj jeho vzťahy s Bohom a s blížnym. Rozhrešenie odstraňuje hriech, ale neodstraňuje všetky nezriadenosti, ktoré hriech spôsobil. Hriešnik zbavený hriechu musí ešte nadobudnúť plné duchovné zdravie. Musí teda urobiť niečo viac, aby odčinil svoje hriechy: musí primeraným spôsobom „zadosťučiniť“ za svoje hriechy alebo ich „odpykať“. Toto zadosťučinenie sa volá aj „pokánie“ (KKC 1459). Pokánie, ktoré spovedník uloží, má brať do úvahy osobnú situáciu kajúcnika a má mať na zreteli jeho duchovné dobro. Teda „ľudovo“ povedané: Ak chceme od Pána Boha obsiahnuť odpustenie našich hriechov, tak musíme ich ľutovať (trápi nás to, že sme urazili Pána Boha; a keď nás to trápi, tak to chceme aj zmeniť – byť lepší, chrániť sa týchto hriechov a napraviť čo sa dá) a vyznať sa z našich hriechov (nutne zo všetkých ťažkých hriechov). Bez ľútosti a vyznania hriechov nie je ani Božie odpustenie! V spovednej praxi sa stretávame s ľuďmi – „kajúcnikmi“, ktorí prichádzajú k sviatosti zmierenia len s tým, že je to zvyk prísť pred sviatkami alebo ich vyhnala mama (manželka, starká,...) alebo musia ísť pred birmovkou (sobášom, krstom dieťaťa,...), ale pritom je u nich jasne vidno, že síce nejaký hriech povedia, ale nechcú to v živote meniť (je to pre nich príjemné žiť v hriechu, sú ľahostajní k týmto otázkam,...). Takáto svätá spoveď by nebola dobrá a môže byť i svätokrádežná. Nikdy nikoho nenúťme k prijatiu sviatosti zmierenia – môžeme ho povzbudzovať a modliť sa za neho, ale rozhodnutie musí byť jeho – slobodné! Tiež v otázke vyznania hriechov. Kajúcnik už dlhšie nebol na svätej spovedi a „nemá žiaden hriech“ alebo si spomenie len na to, že možno sa ráno nepomodlil, či vyslovil Božie meno nadarmo,... Na prijatie tejto sviatosti sa treba pripraviť dobrým spytovaním svedomia (zoberme si modlitebnú knižku a tam si nájdime spovedné zrkadlo a prejdime si dobre otázku po otázke – a to sa týka nielen tých, čo dlhšie už neboli na svätej spovedi, ale i tých, ktorí možno chodia každý mesiac). Aspoň niekoľko otázok pre spytovanie svedomia, ktoré sú aktuálne v súčasnej dobe i pre našu farnosť (ako doplnenie duchovného zrkadla): Vzdelával som sa vo viere čítaním Svätého písma a náboženskej literatúry? Okrem prosebnej modlitby má u mňa miesto aj modlitba ďakovná a oslavná? Nenahradili moju dôveru v Boha povery, veštenie, rozličné formy mágie, čarovanie, špiritistické sedenia a pod.? Volám Boha za svedka pre každú maličkosť? Nechodím v nedeľu na sv.omšu len zo zvyku? Neprekazil som účasť na nedeľnej sv.omši iným, deťom, podriadeným? Nenechávam si nákup v obchode na nedeľu? Zavolal som rodičom kňaza v ťažkej chorobe? Pokladám dieťa za Boží dar a prijímam svoje rodičovstvo vážne? Je naša rodina skutočným domovom pre deti? Žijem vo sviatostnom manželstve? Nenahrádza náš rodinný život televízor, počítač,...? Dal som primerané podmienky i mzdu svojim podriadeným? Poctivo som si plnil svoje pracovné povinnosti? Aký je môj vzťah k svetským a cirkevným predstaveným? Chránim si svoje zdravie (fajčenie, alkohol, drogy, lieky, životospráva, obliekanie,...)? Vyhľadával som skazené spoločnosti? Aký je môj postoj k interrupcii a eutanázii? Odmietam všetko, čo ohrozuje moju mravnú čistotu? Nevyhľadávam v televízii, na internete erotické a pornografické filmy? Neobliekam sa vyzývavo? Robil som nečisté skutky sám so sebou? Hľadal som pohlavnú rozkoš hriešne mimo manželstva? Pokladám vernosť v manželstve za samozrejmosť? Prijímam pomýlené morálne názory okolitého sveta? Ukrátil som niekoho v dedičnom podiele? Ako je to v mojich vzťahoch k susedom? Prispieval som svojou službou k dobru celej spoločnosti? Nedopustil som sa úmyselného podvodu (dane, úplatky,...)? Je kresťanstvo skutočne mojim svetonázorom? Vydávam o ňom svedectvo? Neohováram a neosočujem druhých ľudí?.... Záverom snáď už len toľko. Snažme sa pravidelne a často prijímať sviatosť zmierenia. Práve tu sa stretáme s Pánom Bohom v tej pre nás ľudí najkrajšej Božej vlastnosti – v milosrdenstve – v odpúšťajúcej Božej láske. My, kňazi vo farnosti, sme vám k dispozícii v spovedelnici každý deň ½ hodinu pred sv.omšou a v prvopiatkovom týždni i viac. Prichádzajte k tomuto prameňu Božieho milosrdenstva a robme pokánie, aby bol krajší i náš život tu na zemi a raz aby sme prežívali i tú večnú lásku v nebesiach.
Ján Vallo, farár